Tento text je reakciou na článok denníka SME zo dňa 2. 9. 2025 s názvom „Skládky nechceme, no moderných riešení sa obávame“. Článok sa venuje problematike odpadového hospodárstva na Slovensku, kde síce verejnosť vníma neudržateľnosť skládkovania, no zároveň odmieta výstavbu moderných zariadení na energetické zhodnocovanie odpadu. Autor textu považuje za hlavný problém nízku informovanosť občanov a dominanciu aktivistických hlasov nad odbornou diskusiou.
Nasledujúce riadky ponúkajú pohľad z druhej strany – pohľad obyvateľov, občianskych iniciatív a odborníkov, ktorí poukazujú na nedostatky v komunikácii investorov, na riziká spojené s plánovanou výstavbou a na potrebu otvoreného a transparentného dialógu o tak zásadnej téme, akou je nakladanie s odpadmi a ochrana zdravia ľudí.
Červeným textom označujeme nesprávne či zavádzajúce formulácie.
Zeleným textom vyjadrujeme nové tvrdenie ako protiargument pôvodnému textu.
Aktivisti silnejší než odborníci?
Prieskum ukázal, že negatívne postoje k energetickému zhodnocovaniu odpadu často vyvolávajú skupiny, ktoré šíria neúplné či neoverené informácie. Viac ako 25 % opýtaných priznáva, že ich ovplyvňujú kampane aktivistov, a takmer 20 % vníma silný vplyv médií. „Tieto zistenia sme aj u nás v agentúre vyhodnotili ako zásadné. Ukázalo sa, že informačné pole pre oblasť energetického zhodnocovania odpadov – teda spaľovne – je vychýlené. Ovládli ho aktivisti a následne médiá, ktoré ich aktivity prirodzene pokrývajú. Následne tu vzniká deficit relevantných informácií. Odborníci na spracovávanie odpadov tak v tomto komunikačnom zápase ťahajú za kratší koniec. Dovolím si pridať hypotézu, že svoju úlohu tu nezvládajú ani politici – celoštátni ani komunálni. Inak si neviem vysvetliť, prečo verejnosť v krajinách ako Rakúsko, Česko, Poľsko či Škandinávia dokáže akceptovať výstavbu moderných zariadení na spracovanie odpadov, zatiaľ čo u nás prevláda odpor,“ hovorí riaditeľ agentúry AKO Václav Hřích.
Odbornosť aktivistov
– Aktivisti (tiež priamo pod iniciatívou STOP SPAĽOVNI) sú odborníci minimálne na rovnakej úrovni ako spracovatelia Zámeru, často aj vyššej
– Na rozdiel od spracovateľov nie sú ovplyvňovaní objednávkami Slovnaftu
Práca s údajmi
– Aktivisti vychádzajú z údajov uvedených v Zámere, ktoré porovnávajú s reálnymi stavmi
– Mnohé údaje spracovateľov nespochybňujú – naopak, používajú ich vo svojich vysvetleniach a protiargumentoch
Postoj Slovnaftu
– Slovnaft nezverejňuje pre verejnosť detailné údaje zo Zámeru
– V komunikácii sa obmedzuje na všeobecné tvrdenia a zľahčuje konkrétne číselné argumenty aktivistov
– Nikde nezverejňuje hrozivé čísla, ktoré sú priamo uvedené v Zámere
Číselné údaje a riziká
– Všetky fakty o prevádzke spaľovne ukazujú, že jej umiestnenie je maximálne nevhodné a nebezpečné pre veľký počet obyvateľov v okolí
– Slovnaft nikdy nespochybnil číselné údaje prezentované aktivistami, pretože sú pravdivé a podložené odbornými výpočtami
Médiá a priestor na diskusiu
– Tvrdenie, že médiá „preberajú argumenty aktivistov“, je nezmysel
– Slovnaft má v médiách výrazne väčší priestor, kým príspevky aktivistov sú často účelovo skrátené
Úloha politikov
– Štátni a komunálni politici by mali zastupovať záujmy obyvateľov, ktorí ich volili
– Občania nechcú dýchať spaliny z odpadu, ktorý nevytvorili, ani znášať ďalšie zdravotné a ekologické riziká
– Spaľovňa je projektom súkromnej firmy, ktorá bude profitovať, zatiaľ čo občanom ostanú následky
Neexistencia racionálnych argumentov
– Pre situovanie CEZO Slovnaft neexistujú logické, ekologické, zdravotné ani bezpečnostné dôvody
– Jediným dôvodom je ekonomický zisk pre akcionárov.
Otázka Václava Hřícha
Vzdelanie:
City University Bratislava: Accounting for Managers, Managing Customer and Client Relations
Univerzita Tomáše Bati, Zlín (ČR), Fakulta multimediálních komunikací: Marketingová komunikace (Bc. 2005, Mgr. 2007)
Záver:
Jeho odborné zameranie je marketing a komunikácia – nie environmentálne či technické hodnotenie projektov spaľovní.
Čo s miliónmi ton odpadu?
Podľa údajov Ministerstva životného prostredia sme na Slovensku v roku 2023 vyprodukovali 13,6 milióna ton odpadu. Z toho asi 20 % tvorí komunálny odpad z domácností, zvyšok sú priemyselné odpady. Kým triedenie a recyklácia sa postupne zlepšujú, závažným problémom naďalej ostáva zvyškový odpad, predovšetkým priemyselný, ktorý už nie je možné recyklovať. Slovensko stále nemá dostatočné kapacity na jeho ekologické a bezpečné zneškodnenie.
Len za rok 2023 skončilo na skládkach viac ako 2,5 milióna ton odpadu – komunálneho aj priemyselného. Súčasné skládky však disponujú kapacitou približne na úrovni 7 miliónov ton, čo podľa odborných odhadov vystačí približne do roku 2027. Nové skládky už nie je možné otvárať a existujúce nie je možné rozširovať.
Slovensko tak čelí kritickému časovému tlaku, kedy musí nájsť alternatívne riešenia na spracovanie odpadu. Aj pri optimistickom scenári, že sa podarí úspešne ukončovať povoľovacie procesy a výstavbu zariadení na spracovanie odpadu, je rok 2026 — teda už budúci rok — hraničným termínom, dokedy máme šancu situáciu zvrátiť.
Áno, na Slovensku sa produkuje dosť veľa odpadov, lebo chýba systém predchádzania vzniku odpadov, chýba rozumný systém separácie a recyklácie odpadov. Avšak tvorba odpadov je oveľa menšia ako napríklad v Rakúsku.
Slovensku ušiel „odpadový vlak“. Dokážeme ho dobehnúť?
Zatiaľ čo mnohé krajiny Európskej únie skládkovanie obmedzujú, Slovensko zaostáva. V roku 2023 sme na skládky uložili až 39 % komunálneho odpadu, pričom európsky priemer bol 22 %. Tento podiel sa u nás za posledné roky takmer vôbec nezmenil, čo ohrozuje náš záväzok voči EÚ – znížiť do roku 2035 skládkovanie komunálneho odpadu na maximálne 10 %.
V porovnaní s ostatnými krajinami EÚ sa v oblasti odpadového hospodárstva radíme medzi najmenej úspešné krajiny. Prečo sa nám nedarí? Dôvodom je nízka informovanosť. Podľa prieskumu agentúry AKO vyše 77 % opýtaných nikdy nepočulo o európskej smernici, ktorá má skládkovanie výrazne obmedziť. Ľudia často nevedia, prečo je potrebné v oblasti nakladania s odpadmi hľadať nové riešenia, ani aké riziká nám hrozia, ak tejto téme nebudeme venovať pozornosť.
Je pochopiteľné, že mnohí ľudia nikdy nepočuli o európskej smernici – jednoducho preto, že sa ich pri každodennom živote priamo netýka a nie sú nútení dodržiavať pravidlá separácie či predchádzania vzniku odpadov. To však otvára zásadnú otázku pre štátnych a komunálnych politikov: prečo občania nemajú tieto informácie? Prečo netušia, aké riziká im hrozia v súvislosti s plánovanou spaľovňou? Koľko percent obyvateľov vie, aké znečisťujúce látky sa nachádzajú v spalinách, aké zdravotné riziká prinášajú a akými spôsobmi sa dajú spaliny vôbec čistiť?
Slovensko je v našom regióne jedinou krajinou, kde sa za posledné dekády nepostavilo žiadne moderné zariadenie na spracovávanie a energetické zhodnocovanie odpadov. Zatiaľ čo u nás sa diskusie o výstavbe vlečú, v susednom Poľsku pribudlo šesť takýchto zariadení a v Česku štyri. Rakúsko má túto oblasť vyriešenú už dávno — ich spaľovne efektívne spracúvajú odpad a zároveň vyrábajú elektrinu a teplo. Pozor! Aktivisti nie sú principiálne proti spaľovaniu nerecyklovateľných odpadov. Odmietajú ho však v husto obývanej lokalite, kde už jedna spaľovňa funguje a kapacitne postačuje na spracovanie aj energetické využitie lokálne vyprodukovaného nerecyklovateľného odpadu.
Ďalším príkladom je aktuálna situácia s PCB látkami. Po viac ako troch desaťročiach sa konečne začali vyvážať z areálu bývalej chemickej továrne Chemko Strážske – nie však na spracovanie doma, ale do viedenskej spaľovne. Slovensko totiž nemá zariadenie, ktoré by si s nimi vedelo poradiť a museli sme čakať na povolenie rakúskej strany. Za spracovanie vo Viedni platíme vysoké sumy, zatiaľ čo Rakúšania z nášho odpadu vyrábajú elektrinu a teplo. Tento prípad jasne ukazuje, že bez vlastných moderných zariadení ostávame závislí od zahraničia, a zároveň prichádzame o príležitosti, ktoré by mohli byť prínosom pre našu ekonomiku aj energetiku. Otázka nestojí tak, prečo sa odpady s obsahom PCB vyvážajú do Rakúska, ale skôr prečo sa nepostaví spaľovňa priamo v Strážskom. Využitie vyrobenej elektrickej energie a tepla by tam bolo možné vo výrobných procesoch, zároveň by sa mohli spaľovať aj komunálne odpady z okolia. Výkon takejto spaľovne by bol menší, no zvozová oblasť by sa zredukovala a hlavne – odpad by sa likvidoval v mieste svojho vzniku.
Autori článku navyše preukázali neznalosť problematiky, keď tvrdia, že spaľovaním PCB možno vyrábať teplo či elektrickú energiu. To je nezmysel – polychlórované bifenyly nehoria. Pri horení iných odpadov sa v spaľovacích komorách iba rozkladajú: ich cyklické uhlíkové štruktúry sa narúšajú, no samotné PCB prakticky žiadne teplo neprodukujú. Naopak, na ich degradáciu je potrebné dodávať energiu.
V praxi existuje približne 130 rôznych druhov PCB, ktoré sa rozkladajú odlišne. Navyše, v odpadoch sa vyskytujú len v nízkych koncentráciách (mg/kg odpadu) alebo vo forme roztokov či suspenzií – teda bez možnosti významného energetického prínosu.
Rozklad PCB však prináša ďalší vážny problém: vznikajú iné chlórované zlúčeniny, ktoré pri navrhovanej technológii čistenia spalín nie je možné zachytiť. Pri spaľovaní s teplotou spalín 180 °C a kontaktnom čase s aktívnym uhlím len niekoľko desatín sekundy je účinnosť separácie minimálna.
Treba tiež zdôrazniť, že aktívne uhlie adsorbuje predovšetkým nepolárne organické látky, čo nie je prípad produktov rozkladu PCB. Navyše, navrhovaná technológia je založená na adsorpcii, ktorej účinnosť klesá so zvyšovaním teploty. Pri použití absorpcie pri nižších teplotách by účinnosť odstraňovania bola vyššia – no znamenalo by to zvýšené prevádzkové náklady. A tie súkromná maďarská spoločnosť určite nebude investovať do ochrany zdravia slovenských občanov.
A to hovoríme iba o PCB. Kde sú všetky ostatné produkty spaľovania odpadov a nebezpečných odpadov?
Dôvera je kľúčom
Podľa prieskumu agentúry AKO si len 1,6 % Slovákov myslí, že krajina nepotrebuje komplexné riešenia na spracovanie odpadu. Väčšina verejnosti si teda uvedomuje, že bez moderných technológií a efektívneho odpadového manažmentu sa problém odpadu nevyrieši. Napriek tomu investori neustále čelia odporu verejnosti.
Prečo agentúra AKO nepoložila otázky typu:
– Máte dostatok informácií o vplyve spaľovne na zdravie a životné prostredie?
– Chcete mať vo svojom okolí spaľovňu komunálnych a nebezpečných odpadov?
A prečo zodpovední politici na komunálnej aj štátnej úrovni nezorganizujú referendum, v ktorom by občania mali k dispozícii relevantné technické a technologické údaje o vplyvoch prevádzky spaľovne na zdravie, životné prostredie a riziká jej fungovania?
Odpoveď je zrejmá: boja sa, že výsledok by bol negatívny. Podobne, ako keď sa rozhodlo o rozdelení Československa bez referenda – hoci išlo o jednu z najvážnejších spoločenských zmien v našich dejinách.
Ukazuje sa, že ľuďom chýba zrozumiteľná a dôveryhodná komunikácia. Ľudia chcú rozumieť, čo sa s odpadom deje, prečo je dôležité hľadať nové cesty a ako môžu moderné technológie pomôcť chrániť životné prostredie. To vytvára priestor pre transparentný dialóg medzi verejnosťou, investormi a verejnými činiteľmi. Ak sa podarí vybudovať dôveru a vysvetliť prínosy moderných riešení, odpor sa môže zmeniť na podporu. Áno, ľudia chcú vedieť, čo sa deje s odpadom pri spaľovaní, čo z neho zostáva v ich pľúcach a ako plánuje Slovnaft reálne čistiť spaliny. Navrhovaná technológia čistenia je totiž nastavená predovšetkým na ekonomický efekt, nie na skutočne bezpečné spracovanie emisií.
Slovnaft v Zámere ani vo verejných prezentáciách neposkytuje občanom presné a overiteľné údaje o prevádzke spaľovne, rizikách či číslach. Namiesto toho používa len všeobecné frázy bez detailného vysvetlenia.
Ako má potom verejnosť dôverovať Slovnaftu, keď denne vidí husté a intenzívne spaliny stúpajúce z teplárenského komína? Spaľovňa na ropné zvyšky a kaly dnes už nefunguje, takže tieto odpady sa s veľkou pravdepodobnosťou spaľujú v teplárenských kotloch – a emisie sa pritom rozptyľujú len veľmi ťažko.
Navyše, Slovnaft prevádzkuje meracie zariadenia kvality ovzdušia. No práve vtedy, keď sa intenzívnejšie spaľujú ropné odpady a kaly, tieto prístroje bývajú mimo prevádzky – alebo…?
O akej dôvere voči Slovnaftu sa tu potom môže hovoriť?
CEZO ako konkrétna odpoveď na slovenskú výzvu
Projekt od Slovnaftu môže byť presne tým riešením, ktoré Slovensko potrebuje. S využitím najmodernejšej technológie fluidného lôžka predstavuje konkrétnu alternatívu k skládkovaniu. Dôležité je, že CEZO nebude len „spaľovňou“ – bude to komplexné zariadenie s dotrieďovacou linkou, ktorá z komunálneho odpadu ešte pred energetickým zhodnotením vyselektuje všetky recyklovateľné materiály. Vyrobená energia pritom nahradí fosílne palivá v rafinérskych procesoch a môže zásobovať teplom aj Bratislavu.
Fosílne palivá – ide predovšetkým o čistý metán, ktorý sa dokáže takmer dokonale spáliť bez tvorby škodlivých látok v spalinách a môže byť dopravovaný existujúcim potrubným systémom. To predstavuje maximálne ekologické riešenie.
Využitie tepelnej kapacity:
Slovnaft plánuje spaľovanie pri teplote spalín 180 °C, pri množstve spalín 260 000 m³/h a vlhkosti paliva 40 %. Pri tomto nastavení sa nevyužije až 580 MWh tepla za deň, čo pri celkovom tepelnom výkone 2 950 MWh/deň predstavuje približne 20 % strát – a to ešte pri účinnosti spaľovania maximálne 65 %.
Navyše, pri tak vysokej teplote spalín väčšina jedovatých látok zostáva v spalinách, ktoré sú následne emitované do ovzdušia a vdýchnuté obyvateľmi.
Naše slová na záver pre všetky médiá
Pri tak závažnej téme, akou je plánovaná spaľovňa CEZO, je mimoriadne dôležité, aby mala verejnosť prístup k pravdivým a úplným informáciám. Len správne informovaní občania si môžu vytvoriť názor založený na faktoch, nie na zavádzajúcich tvrdeniach či marketingových frázach. Našou úlohou je preto upozorňovať na riziká, dopĺňať chýbajúce údaje a chrániť verejný záujem – zdravie ľudí, životné prostredie a budúcnosť našich detí.
